Postrehy zo života

Dnes, keď predseda vlády SR Robert Fico bojuje o svoj život, a my všetci, ktorí sme s ním prešli veľký kus cesty, sme s ním v myšlienkach a modlitbách, ma zaujíma jedno. Uvedomili si všetci tí, ktorí každý deň burcovali a vyzývali na nenávisť, že aj toto je výsledkom ich nenávistnej ,práce´? Alebo skôr nadpráce, ktorá vedie túto krajinu k rozpoltenosti a pokrytectvu? Ozývam sa až teraz. Tá prvotná bolesť z toho, čo sa stalo, sa musela vo mne trochu upokojiť. Robert Fico je ako súrodenec, s ktorým preskáčete všetky tie prekážky, keď sa snažíte spoznávať a potom aj budovať svet. S predsedom vlády sme to všetko za vyše dvadsaťročnej spolupráce zvládli. A vždy to bolo bližšie k ľuďom. K tým, ktorým v prvom rade ide o Slovensko.

Vždy som obdivovala jeho nadhľad, priamočiarosť, ale aj nekonečnú ľudskosť. Jeho zmysel pre umenie a vždy povzbudivé slová. Mal rád moje obrazy, lebo v nich videl posolstvá, ktoré súvisia s hľadaním našej životnej harmónie. Lebo pokoj a harmóniu chcel odovzdávať ďalej. Vždy tu bol pre ľudí, ku ktorým sa správal úctivo, zdvorilo, ohľaduplne, bez toho, aby niekomu zdôrazňoval svoje postavenie. Každý list, každý dokument podpísal – S úctou Robert Fico.  Aj ten najmenej dôležitý. Lebo nerobil rozdiely. Najmenej medzi ľuďmi. Hoci nemusel, vždy podával ruku ako prvý. A aj tým, ktorých nepoznal, lebo prichádzal z otvorenou dušou. S úprimnosťou v srdci, a to sa mu stalo takmer osudným. Robert Fico sa ľudí nestránil. On k nim išiel až do ich blízkosti, lebo tak  to cítil a mnohých si chcel vypočuť. Hral fér hru. Nepotreboval sa pretvarovať. Ak pritvrdil, tak len preto, že musel. Pod vplyvom štvania, obviňovania a vyhrážok, lebo na hrubú dieru, hrubá záplata. No nebránil len seba. Obhajoval postoje, ktoré boli a sú dôležité pre túto krajinu.

Verím, že čoskoro si opäť sadneme a budeme preberať nekonečné množstvo povinností. Všetky tie politické, praktické a pragmatické úlohy, ktoré Robert Fico dokázal spojiť s ľudskosťou. Povinnosti štátnika, ktorého rešpektuje celý svet.